5 dní v prírode s Turistickým Klubom Horné Gymko v spolupráci s Manyok Design

1. deň

"... úchvatný bol
pohľad na majestátnu Kráľovu hoľu v rannom i večernom šate ..."

Viacdňové pochody uprostred augusta spojené so stanovačkou sa stávajú v našom klube tradíciou. Po minuloročnom prechode Slanskými vrchmi padla voľba na krásny a málo navštevovaný región juhu Slovenského raja a Volovských vrchov. Tentoraz sme si zvolili jeden fixný tábor a odtiaľ vyrážali na jednotlivé túry. Výhodou bolo hlavne to, že nebolo treba každé ráno baliť stany a večer ich znova skladať, nemuseli sme vláčiť na chrbtoch celú tú záťaž. Rovnako kto sa cítil unavený, mohol si deň i dva oddýchnuť v tábore. Miesto táborenia bolo vyberané starostlivo špeciálnou prieskumnou komisiou ešte v júni. Hore na kopci na lúke, schované pred zvedavými pohľadmi medzi stromami. Blízko bol bača s ovečkami, ktorý sa s nami skamarátil a pomáhal nám. Nezabudnuteľná bola najmä jeho jazda autom naprieč hrboľatým lúčnym porastom v štýle F1.

Z miesta táborenia boli nádherné výhľady na Dobšinú aj s okolitými kopcami, tiež na Palcmanskú Mašu aj so skalami Slovenského raja a zvlášť na Havraniu skalu. Úchvatný bol pohľad na majestátnu Kráľovu hoľu v rannom i večernom šate. A miestami sa dali zhliadnuť aj končiare Vysokých Tatier. Veľmi ťažké bolo naplánovať celú akciu vzhľadom k vrtkavému počasiu. Celé leto bolo pomerne daždivé a zvlášť tento horský región. Aj preto sme vyrážali o jeden deň neskôr. Dážď nás však aj tak neminul. Slávnostne nás privítal a tiež záver prvej túry sa niesol v znamení slabých lokálnych prehánok. Nepomohli ani čary našich meteorológov. Napokon z toho bol jav zvaný ”train effect”, čím z plánovaných 5 mm zrážok bolo niekoľkonásobne viac. Ešte aj nasledujúcu noc nám dažďové kvapky bubnovali na stany. To však bolo všetko. Ďalšie dni už bolo len lepšie a lepšie. Posledný deň bolo počasie ukážkové ako na objednávku. To nás čakal vrchol celého pobytu, najkrajšia túra. Zato po vyjasnení sa bolo v noci poriadne chladno.

Galéria - Príchod

2. deň

"... čučoriedky a maliny. Bolo ich všade na tisíce. Každému sa ušlo ..."

Túra č. 1 – Babiná

Počasie premiešalo aj poradie jednotlivých túr. Pôvodne sa malo začať tou najkrajšou. Riziko zrážok bolo v tento deň značne vysoké a tak sme sa vybrali na Babinú.
Babiná je rozložitý vrch západnej časti Volovských vrchov vypínajúci sa nad dolinou Hnilca. Svojou výškou 1278 m.n.m. je najvyšším bodom podcelku Knola. V súčasnosti je takmer celý odlesnený, zničený rozsiahlym polomom a ťažbou dreva. Vďaka tomu sú z neho prekrásne výhľady. Výstup naň je pomerne zdĺhavý a namáhavý. Vedie tu žltá turistická značka.

Keďže tábor sme si rozložili v blízkosti červenej turistickej značky, ráno vyrážame priamo po nej východným smerom. Okolo ovečiek, trošku sme sa pokochali pohľadmi a pozvoľna stúpame po hrebeni Dobšinského kopca a Kruhovej. V tejto časti prevláda lúčny porast. Značenie je až na jeden úsek v poriadku. Počas jednotlivých túr sme mohli vidieť po trase množstvo rôznych húb. Takými boli aj krásavice bedle. Po ceste späť sme ich plánovali vziať. Od sedla Dobšinský vrch sa červená stáča na juh cez vrch Ostrá. Pribúdajú lesné úseky. Traja sme sa omeškali. Zlákali nás hájiky. Pár kozákov osikových a tiež hríbov smrekových. Poniektoré rástli priamo na okraji cestičky – turistického chodníka. Hubový raj. Večer bude praženica. Mňamky. Červená sa teraz kľukatí, niekoľkokrát stáča až na miesto zvané Pod Stromišom. Tento vrch je začiatok rozsiahleho masívu, na ktorý vedie záverečný výstup.
Tu sme si dali obedňajšiu prestávku. Pár z nás zašlo ku neďalekej chate, aby si nabrali vodu z prameňa. Nasleduje prudšie stúpanie. Smerovník ukazuje, že to bude 5 minút. Snáď jedine na motorke. Svižným tempom to trvá štvrťhodinu. Ocitli sme sa Pod Smrečinkou. Smrečinka je južný výbežok Babinej, má len o pár metrov menej. Tu opúšťame červenú a po žltej stúpame posledné metre. To už sa dlhšiu dobu zhlukovali mračná. Vyzeralo to všelijako. Tento úsek je najviac zničený polomom a tak dlhé desiatky metrov idete bez značky. Nečudo, že sme si nevšimli odbočku. Ňou by sme však šli veľmi ťažko, keďže úsek je zaváľaný stromami. Napokon sme sa na žltú vrátili a vyhli sa ťažkému úseku. Okrem krásnych výhľadov dáva takýto holorub ešte ďalšie výhody. Napríklad množstvo lesných plodov. Najmä čučoriedky a maliny. Bolo ich všade na tisíce. Každému sa ušlo. Až sme sa prejedli. To nás čakalo aj ďalšie dni.

Napokon sme sa dostali až na samý vrchol, oddýchli si, najedli sa. Pokochali sa výhľadmi. Od západu sa už dosť zhoršovalo počasie. V diaľke bolo vidno prehánky. Miestami dosť sýty dážď. A tak sme vytiahli pršiplášte a vybrali sa na cestu nadol do dedinky zvanej Rakovec. Najprv len pár kvapiek. Postupne to hustlo. Šli sme po skupinkách. Najväčšia časť sa rozhodla prečkať dážď pod prístreškom niekde na pol ceste. No ten neutíchal. Niekoľkokrát sa vracal. Už nám bolo zima a tak sme pokračovali v ceste dole. V Rakovci sme pôvodný plán zmenili a skrátili prvú túru. Auto nás po skupinkách pozvážalo do tábora, kde sme mohli začať zdĺhavý proces sušenia. Hlavne topánok.

Galéria - Babiná

3. deň

"... značka viedla cez nádhernú, panensky nedotknutú roklinu Slovenského raja ..."

Túra č. 2 – Tiesňavy, Dobšinská ľadová jaskyňa

Po daždivej noci sme sa rozhodli ísť na druhý deň na krátku túru. Riziko poobedňajších prehánok stále existovalo. Krátka, ale krásna. Tak by sa dala charakterizovať táto túra. Na úseku siedmich kilometrov máte možnosť vidieť všetko podstatné. Ideálne pre rodiny s deťmi.
Začínali sme v malebnej dedinke Stratená. Bolo potrebné dostať sa sem. Z tábora sme zbehli na železničnú stanicu Dedinky. O ôsmej sme nastúpili na lokálny vláčik. Je to len jednu zastávku. Nejakých 7 minút jazdy. Bolo nás 19 a zopár iných cestujúcich. Lístky sa kupujú u sprievodcu. Nanešťastie mal službu starý nafučaný jedovatý dedek. Vlak už zastavoval v Stratenej a on stihol vystaviť lístok len dvom z nás. Zúril, penil. V amoku a ošiali prskal a šlo ho od jedu roztrhnúť. Na takého človeka ťažko reagovať. Tým ho to naštvalo ešte viac. Akoby to bolo z jeho vrecka. Kašľať na takých ľudí. Krásny deň nám taký človek nemôže pokaziť.

V Stratenej žijú našťastie príjemní ľudia. Jedna pani nás ubezpečila, že z prameňa, čo vyteká sa môže piť. Modrá značka viedla cez nádhernú, panensky nedotknutú roklinu Slovenského raja s názvom Tiesňavy. Najmä spodný úsek bol ako z rozprávky. Lávky, mostíky, bizarné skalné útesy porastené machom a mladými smrekmi. Po pravej strane je rozsiahly masív Duča. Ten budeme postupne obchádzať. V ňom sa nachádza svetoznáma Dobšinská ľadová jaskyňa. Ale aj verejnosti neprístupná Stratenská jaskyňa dlhá vyše 20 km. Radíme ju medzi najdlhšie na Slovensku. Dostávame sa na peknú lúčnu planinu s názvom Hanesová. Sú tu lavičky na sedenie na oddych. Na konci lúky hore vidno rázcestník, kde pôjdeme naspäť po červenej značke. Modrá sa stáča vpravo a prudko stúpa lesným pásmom. Zanedlho míňame Zelenú jaskyňu približne 30 metrov dlhú. Vyťahujeme čelovky a ideme ju preskúmať. Dva netopiere oddychujú a naberajú sily na nočný lov. Modrá naďalej stúpa pomerne prudko. Tesne pod vrchom je chodník rozbahnený častými dažďami a ťažbou dreva. Aj napriek tomu, že sme v národnom parku. Po pár metroch cestička začína prudko klesať. Schádzame okolo prepadliska Duča. Tento prírodný útvar tvoria skalné previsy až 30 metrov vysoké. Vo vnútri je pralesovitý porast. Práve prepadnutie týchto jaskynných priestorov vytvorilo ideálne podmienky pre tvorbu ľadu v Dobšinskej ľadovej jaskyni.
To už som šiel napred, aby som kúpil lístky a nemuseli sme dlho čakať v rade. V tom množstve návštevníkov výrazne prevládali Poliaci a Česi. Jaskyňa leží v nadmorskej výške 971 metrov. Hlavnú zásluhu na tomto výtvore má riečka Hnilec, v súčasnosti tečúca o 130 metrov nižšie. Pre verejnosť je prístupných 515 metrov z dĺžky 1483 metrov. Teplota v jaskyni sa pohybuje od + 3 do – 3 stupne Celzia. Patrí medzi prvé elektricky osvetlené jaskyne.

Tu skončila túra pre časť z nás. Vlakom sa vrátili domov do tábora. Ostatní sme pokračovali ďalej po žltej značke prudko nahor na planinu s názvom Nižná záhrada. Krásna lúka. Tichá, bez civilizácie. Ideálne miesto na obed a oddych. Posledný úsek sme šli po červenej na východ po hrebeni. Lúky sa striedali s lesmi. Časť trasy ide po asfaltke. V závere túry sme sa mohli pokochať ďalšími výhľadmi. Aj na náš tábor.

Galéria - Tiesňavy, Dobšinská ľadová jaskyňa, Nižná záhrada

4. deň

"... po rozsiahlom
polome a rúbanisku sa nám naskytli parádne výhľady ..."

Túra č. 3 – Pálenica, Veľká Knola

Tretí deň zvykne byť kritický. Čakala nás najťažšia a najdlhšia túra. Nečudo, že viacero ľudí zostalo v tábore oddýchnuť si a načerpať sily na poslednú top túru. Z tých, čo šli sa trom privodili drobné svalové zranenia. Výnimkou bol Tono Panda, ktorý túto trasu absolvoval s plne naloženým batohom, keďže hneď po túre šiel na vlak domov. A to si ešte nechtiac predĺžil trasu prehliadnutím značky. Zvábil ho Rakovec.
Nástup na túru bol v obci Nálepkovo vzdialenej od tábora pol hodiny cesty vlakom. Vyrážali sme o desiatej. Menší nákup v Jednote a mohlo sa vyraziť. Nato, čo nás čakalo, dosť neskoro. Bolo jasné, že návrat do tábora bude už za šera. Táto obec v bohom zabudnutej doline Hnilca je pomerne veľká, roztiahnutá, skladajúca sa z viacerých častí – Prvý Hámor, Druhý Hámor, Tretí Hámor, Peklisko. Čarovné názvy. Žije tu mnoho cigánov. Deti sú zvedavé, poniektoré nás sprevádzali niekoľko stoviek metrov. To už sme stúpali ponad miestny cintorín hore lúkami. Značenie je tu sťažené. Niet veľmi, kam umiestniť značku. Ideme po poľnej ceste. Míňame odbočku vedúcu hore do lesa. Je nám jasné, že značky nikde. Aj mapa nám to potvrdzuje. No nechce sa nám späť. A tak premýšľame. Na Pálenicu je to nahor. Padol návrh ísť strmo naprieč lesom. Veď dáko sa tam už dostaneme. Pálenica je vrcholový bod vysoký 1115 metrov vypínajúci sa nad obcami Hnilčík a Nálepkovo. Vrchol má lúčny reliéf s osamelými stromami a čučoriedkami. Stojí tu skala, z ktorej je pomerne slušný kruhový výhľad.
Neustále stúpanie lesom nám odoberalo síl, ale vrchol sa už zdal byť blízko. Napokon sme ho dosiahli. Nebola to však ešte Pálenica. No neboli sme už ďaleko. Dobrá polhodinka. Po poľnej ceste, okolo tmavého smrekového lesa, v ktorom nás vítali nádherné hríby smrekové. Čo s nimi? Nechať ich v lese? Ťažké rozhodovanie. A to sa nám ešte na Pálenici priamo na značke priplietli obrovské kozáky osikové. Hubová rozprávka.
Tesne pred vrcholom sa nám podarilo vrátiť späť na značku. Slniečko svietilo, sem – tam spadla kvapka. Dve. Príjemný oddych na tomto mieste. Nasledujúci úsek viedol po hrebeni cez krásne, starostlivo udržiavané lúky ležiace medzi Pálenicou a Ferdinandkou. Tak sa volal priľahlý kopec. Z nich sa nám naskytli výhľady na región Spiša, ale aj Šariša. Videli sme Roháčku a dokonca aj Šimonku. Čiastočne bolo vidieť Tatry. Tie najkrajšie výhľady dňa boli ešte pred nami.

Cesta pokračovala pohodlným úsekom až do sedla Grajnár, cez ktoré prechádza dôležitá komunikácia spájajúca mestá Spišskú Novú Ves a Rožňavu. Okolie je posiate lyžiarskymi bežeckými traťami s prehľadným značením. V zime doslova raj. Jedna skupinka nás tu opustila. Nastúpila na miestny autobus, ktorý ich zaviezol domov do tábora. Tí najodolnejší mali pred sebou ešte niekoľko kilometrov. Čakal nás výstup na Knolu.

Veľká a Malá Knola sú rozľahlé kopce západnej časti Volovských vrchov na rozhraní Slovenského raja. Stúpajúc na Malú Knolu (1130 m.n.m.) po rozsiahlom polome a rúbanisku sa nám naskytli parádne výhľady. Levoča s Mariánskou horou, Spišská Nová Ves, Spišský hrad, Levočské vrchy, Branisko a mnoho ďalšieho. Pri schádzajúcom slnku vytvárali zaujímavý obrázok. Veľká Knola (1266 m.n.m.) je chráneným areálom pokrytým hustým ihličnatým lesom. Na samotný vrchol vedie chodník. Pred niekoľkými rokmi boli odtiaľ úchvatné výhľady. Teraz je tu už mladý smrekový les.
Nasledujúci úsek bol zdĺhavý. Postupujúc dole po žltej okolo vrchov Muráň a Hanisková až do sedla Čertova hlava. To už sme boli len pár metrov od Slovenského raja. Odtiaľ dole po červenej ku Zejmarskej rokline do obce Biele Vody. Prieskum tejto rokliny na nás čakal nasledujúci deň.

Galéria - Pálenica, Sedlo Grajnár, Veľká Knola

5. deň

"... chcelo sa nám tam ostať ešte dlho, ale bolo treba stihnúť vlak v Stratenej ..."

Túra č. 4 – Zejmarská roklina, Gačovská vyhliadka, Havrania skala, Stratenský kaňon

To najlepšie na záver. Počasie bolo tentoraz ako na objednávku. Teplo, jasno, až neskôr pribudlo oblačnosti. Výhľady stáli zato. Ráno o deviatej sme mali byť na dohovorenom mieste, ústí Zejmarskej rokliny. Podarilo sa nám pozháňať veľmi príjemného horského sprievodcu. Bez neho je pohyb v národnom parku mimo značených chodníkov zakázaný. Takýmto miestom je Gačovská vyhliadka. V cene však bol aj prechod cez spomínanú roklinu s odborným výkladom.
Ešte predtým sme cestou dokúpili posledné zásoby. A hor sa vpred. Zejmarská roklina je jediná sprístupnená roklina južnej časti Slovenského raja. Väčšina roklín leží na severe. Nachádza sa v nej niekoľko rebríkov a stúpačiek. Dominantou sú Nálepkove vodopády pomenované podľa kpt. Jána Nálepku, hrdinu z čias 2. svetovej vojny, ktorý tu pôsobil ako učiteľ. Prechod je to nenáročný, vhodný pre rodiny s deťmi. Trvá asi 45 minút. Hore sa dostanete na planinu Geravy. Prevýšenie je 237 metrov.

Na Geravách je horský hotel, kde nám prišiel oddych vhod. Odtiaľ sme postupovali krátky úsek po červenej a tesne pred zostupom z planiny sme odbočili zo značky vľavo po spevnenej ceste. Trošku nahor lesíkom na ďalšie rozsiahle lúky planiny. Asi pol druha kilometra cez tieto krásne lúky, potom opäť nahor lesíkom a sme tam. Priamo na Gačovských skalách. Vyhliadky sú tu dve – južná a severná. Obe ponúkajú jedinečné scenérie. Južná pohľady na Palcmanskú Mašu s obcou Dedinky. Tiež odtiaľ vidno Volovské vrchy, masív Stolice, v pozadí Silickú planinu patriacu do Slovenského krasu. Výrazným vrchom je Radzim s dvoma hrbmi. Vidno odtiaľ aj náš stanový tábor. Z druhej vyhliadky sever je zase úžasný pohľad na Vysoké Tatry. Taktiež sa pod nami vynímajú zachovalé lesy Slovenského raja, vidieť aj skaly rokliny Veľký Sokol a oproti sa zas týči dominantná Havrania skala. Náš ďalší cieľ dňa.

Po návrate na značku sme sa rozlúčili s pánom sprievodcom, poďakovali sa mu za príjemnú spoločnosť a pokračovali ďalej. Po žltej strmo nadol sme po niekoľkých minútach boli v doline s názvom Malé Zajfy. Pekná lúka, ticho, pokoj. Ideálne miesto na obed. Touto tichou dolinou vedie zelená značka okolo potôčika až k rozhraniu s druhou dolinou Veľké Zajfy. Tu sme prešli znova na žltú vedúcu krátko spomínanou dolinou. Potom sa však stáča vľavo a stúpa nahor. Tento úsek bol dosť rozrytý po ťažbe. Cestička sa následne stočila vpravo, hneď vľavo s pekným čiastočným výhľadom. Potom už len strmšie a strmšie. Popri zaujímavom prírodnom útvare Občasný prameň už len prudko na Havraniu skalu (1156 m.n.m.). Poniektorí z nás už mleli z posledného. Ale zvládli sme to. Všetci. Tesne pred výstupom sa nachádzala v skale jaskyňa. Hore nás čakala zaslúžená odmena. Ďalšie úchvatné výhľady. Vidieť bolo takmer všetko, čo sa dalo. Aj Tatry, aj Královu hoľu, aj ... podľa fotiek posúďte sami.

Chcelo sa nám tam ostať ešte dlho, ale bolo treba stihnúť vlak v Stratenej, aby sme mali dostatok času na balenie tábora. Aj posledný úsek stál zato. Dole po žltej cez roklinu, ktorú tu modeloval potôčik. Miestami idete priamo po potoku. Strmo dole. Žiadni ľudia, len príroda a vy. Až dole do Stratenského kaňona. Prekrásny kaňon, ktorý vytvorila riečka Hnilec. Dnes je tu vybudovaný náučný chodník vhodný aj pre vozíčkarov.
V Stratenej nás ešte pozdravila miestna babka, zaželala nám príjemný pobyt a už sme boli na stanici. Čakajúc na vláčik, unavení, sme spomínali na všetko to pekné, čo sme za tých pár dní stihli zažiť.

Päťdňová turistická akcia na Dedinkách